Optimista

Ktosi raz povedal, že sme tak starý ako sa cítime. No dá sa podľa toho riadiť každý deň?

Pamätám sa, ako som sa niekedy nevedel dočkať vytúženého veku osemnásť rokov. No a po osemnástke sa nič mimoriadne neudialo. V tridsiatke som sa cítil dosť divne keď ma oslovili dve slečny „ujo“. A odvtedy som si začal uvedomovať, že ten čas začína plynúť čím viac rýchlejšie. No ale nie tom tu teraz chcem písať.

Dostal som emailom veľmi zaujímavú úvahu o prežívaní nášho času na tomto svete. Bola by škoda sa s ňou nepodeliť aj s ostatným. Tak Vám ju ponúkam:

Život by sa mohol prežívať naopak….

Na začiatku by bola smrť, všetko by začalo umieraním a tým by sa to najhoršie hneď prekonalo.
Takto sa zobudíš na posteli v nemocnici a zo dňa na deň Ti bude lepšie. Potom ta prepustia domov, lebo Ti je výborne, a prvá vec, čo urobíš je, že ideš na poštu, zobrať si dôchodok. Ako čas plynie, sily Ti pribúdajú, tvoja kondícia sa zlepšuje, vrásky miznú.
Začneš pracovať a hneď prvý deň v práci Ti dajú zlate hodinky za zásluhy. Pracuješ 40 rokov, až kým nie si taký mladý, že ta nesmú ďalej nechať pracovať.
A tak prejdeš na najlepšie obdobie života – piješ, zabávaš sa, sexujes a pripravuješ sa na štúdium. Potom začneš školu – hráš sa s kamarátmi, bez akýchkoľvek povinnosti a zodpovednosti, kým nie si bábätko.
Keď si dostatočne malý, vlezieš na miesto, ktoré by si mal beztak dobre poznať a posledných 9 mesiacov života Ti prebehne v pokoji a spokojnosti, na teplučkom mieste s perfektným servisom kde ta nikto nebude srať.
A nakoniec opustíš tento svet v poriadnom orgazme.

Čo vy nato? Chceli by ste takto prežiť život aj Vy?